Tragédia sovietskej šampiónky
Bola najväčšou nádejou sovietskej gymnastiky. Porazila Nadiu Comaneciovú, predvádzala prvky, na ktoré si iné pretekárky netrúfali, a mala získať zlato na domácej olympiáde v Moskve. Jelena Muchinová však už pred hrami sotva vládala chodiť.
Detstvo bez matky
Jej matka zahynula pri požiari, keď bola Jelena ešte veľmi malá. Otec si založil novú rodinu a o dcéru sa prakticky nestaral. Vychovávala ju stará mama Anna Ivanovna. Bývali v Moskve.
Mala talent, bola mimoriadne pracovitá a dokázala zniesť veľké tréningové zaťaženie. Všimol si ju Michail Klimenko, jeden z najprísnejších trénerov v Sovietskom zväze.
Prvé vážne zranenie
Už v pätnástich rokoch počas Spartakiády národov v Leningrade nešťastne dopadla na hlavu. Röntgen ukázal odlomenie tŕňových výbežkov krčných stavcov. Skončila v nemocnici s ortopedickým golierom. Za ňou chodieval Klimenko, odviezol ju do telocvične, kde si zložila golier a trénovala.
Zdolala aj Comaneciovú
O niekoľko mesiacov na majstrovstvách Európy v Prahe získala tri zlaté medaily. O rok na majstrovstvách sveta v Štrasburgu vyhrala súťaž družstiev, prostné a viacboj. Porazila aj Comaneciovú. Mala osemnásť rokov a bola najlepšou gymnastkou sveta.
Zranenia sa hromadili
Pri tréningu si vykĺbila palec tak vážne, že jej vyskočil z kĺbu. Napravila si ho sama. Inokedy pri rozcvičke nesprávne odhadla rozbeh a udrela si hlavu. Na jeseň 1979 si počas exhibičného turné v Anglicku zlomila nohu. Šesť týždňov ju mala v sadre. Keď ju lekári odstránili, zlomené kosti neboli správne zrastené. Trénovať sa vraj dá aj so sadrou.
Nevládala prejsť cez cestu
Ľudia si všímali zmenu. Raz sa vraj posťažovala, že už nevládze prejsť cez širokú cestu pred športovým komplexom CSKA, kým na semafore svieti zelená. Jej zostavy pritom naďalej patrili k najnáročnejším na svete.
Osudný deň
Bolo 3. júla 1980. V tréningovom kempe v Minsku sa rozhodla vyskúšať náročnú kombináciu. Odrazila zo zranenej nohy, nevyskočila dostatočne vysoko a nestihla dokončiť rotáciu. Dopadla na bradu. Zlomila si krčné stavce a vážne poškodila miechu.
Nehoda sa stala v športovej hale v Minsku, miestni chirurgovia vo vojenskej nemocnici víkendovali a na operačný stôl ju položili až na tretí deň. Približne dva týždne po operácii previezli Muchinovú do Moskvy. Jej nehybné telo museli z vlaku opatrne vyťahovať cez okno.
Po úraze
Dokázala iba nepatrne pohybovať ramenami a lakťami. Skúšala sedieť, držať ceruzku, najesť sa. Dokázala zdvihnúť lyžicu, no pri pokuse priblížiť ju k ústam jedlo vyliala. V Komsomoľskej pravde vyšiel článok, ktorý vykresľoval jej zdravotný stav optimisticky. Pravda vyzerala úplne inak, bolesť počas rehabilitácie vraj bývala neznesiteľná.
Návrat domov
Po približne roku v nemocnici sa rozhodla odísť domov. Moskovské úrady jej pridelili dvojizbový byt, upravili ho tak, aby v ňom mohla žiť s vážnym zdravotným postihnutím. Neskôr podstúpila viacero operácií a rehabilitačných programov. Časom sa naučila aspoň obmedzene sedieť a hýbať rukami.
O trénerovi
Michaila Klimenka nezatracovala. Považovala ho za mimoriadne schopného odborníka, hoci nedokázala pochopiť, prečo ju nikdy nechcel počúvať. Povedala, že sa zranila preto, že všetci okolo nej zostávali neutrálni a mlčali.
Posledné roky
Jej zdravotný stav sa postupne zhoršoval. V roku 2006 uviedla, že už dvadsaťšesť rokov leží pripútaná na lôžku. Dňa 22. decembra 2006 sa zobudila nezvyčajne slabá. Jelena Muchinová zomrela vo veku 46 rokov.
