O hrdinstve nepovedal ani žene, v Moskve ho roky tajili. Okolo obrovskej tragédie prechádzal zázračný muž
Ráno 16. septembra 1976 je v Jerevane nezvyčajne pokojné. Šavarš Karapetjan má 23 rokov, akurát končí tréning. Beží svojich tradičných dvadsať kilometrov pozdĺž brehu.
A zrazu vidí preplnený trolejbus číslo pätnásť, ktorý stráca kontrolu. Prudko schádza z hrádze, prerazí zábradlie a zrúti sa do vody. Vo vnútri je 92 bezmocných cestujúcich.
„Videl som len obrovskú bublinu a úlomky skla,” spomína po rokoch. „Bez rozmýšľania som tam skočil.” Na dne nahmatá autobus, ktorý leží nakrivo. Rozkopne zadné okno a cez úlomky začne ťahať ľudí.
Pri záchrane mu výrazne pomáha brat Kamo. Karapetjan ľudí vynáša z trolejbusu na hladinu a brat ich pomáha dopravovať ďalej k brehu.
K potopenému trolejbusu sa ponorí celkovo dvadsaťkrát. Bez potápačského výstroja, bez plutiev. Zachráni dvadsať ľudí. Dokopy vytiahne 46 ľudí.
V nemocnici s ťažkým zápalom pľúc a poranenými nohami leží viac než mesiac. Keď sa preberie, prvá otázka nesmeruje k jeho vlastnému zdraviu: „Prežili?”
Bol jedenásťnásobný majster sveta, držiteľ sedemnástich svetových rekordov a trinásťnásobný majster Európy. O nehode sa v Sovietskom zväze minimálne šesť rokov mlčalo. Až v roku 1982 uverejnili noviny Komsomolskaja Pravda článok pod názvom „Podvodná bitka šampióna”.
O svojom hrdinstve nepovedal ani svojej budúcej žene. Dozvedela sa o nej až po tom, čo príbeh vytiahla sovietska tlač.
V roku 1985 sa Karapetjan vracal domov z práce okolo športového centra v Jerevane, keď sa z budovy začal valiť dym. Do horiaceho komplexu vyrazil v najlepšom obleku. Zachránil niekoľko ľudí. Popáleniny mal na 70 percentách tela.
Dostal titul Národného hrdinu Arménska, neskôr aj Rad Hrdinu Ruska. NASA po ňom pomenovala asteroid (3027 Shavarsh). Dnes stojí v Jerevane socha plavca, ktorý sa ponára do vody. Pod sochou je nápis: „Za životy iných.”
