Futbalový príbeh Miroslava Hýlla z Iránu
Miroslav Hýll, niekdajší skvelý brankár, sa stal jednou z prominentných postáv slovenského futbalu, ale jeho cesta sa v lete 2004 odklonila do Iránu. Po viac ako dvadsiatich rokoch vzpomína na tento svoj zahraničný výlet, ktorý mu ponúkol podnety, aké by nikde inde nenašiel.
Prekračovanie predsudkov
Hýll spomína na predpoklady a predamleté názory, ktoré ho sprevádzali pred jeho odchodom do krajiny Perzského zálivu. Mnohí sa pýtali: „Kam to ideš? Čo tam budeš robiť?“ Sám však zdôrazňuje, že takéto predstavy o Iráne boli ďaleko od reality. „Samozrejme, že nič z toho nebola pravda,“ uviedol. Riadil sa víziou a odvahou a vyrazil za vytúženými úspechmi.
Intenzívne zážitky z Iránu
Po príchode do Teheránu sa Hýll prispôsoboval úplne inému životu. Svoje prvé kroky v krajine a v futbalovom klube FC Oghab si jasne pamätá. “Na sídlisku, kde ma ubytovali, som sa musel naučiť prežiť,” hovorí. Bolo to pre neho ako vzájomné kultúrne obohatenie, s čím sa dokázal popasovať po svojom. Spomína, že pri nákupoch si musel vyvinúť vlastný systém na dorozumievanie, keďže znalosť perzštiny bola otázkou prežitia.
Futbal a kultúra
Hýll sa zúčastnil na rozličných pravidelných tréningoch, kde sa rýchlo zapojil medzi miestnych hráčov. „Aj po dvadsiatich rokoch dokážem s Iráncom pohovoriť bez problémov.“ Hoci sa snažil o naučenie perzštiny, deklaruje, že mu jazyková bariéra nebránila v poznávaní kultúry. „Futbal pre Iráncov predstavuje viac než len šport, je to určité náboženstvo, cesta uniknúť osobným problémom,“ hovorí Hýll o dôležitosti futbalu v živote Iránec.
Pohľad na zvyky a zvyky
Miesto, ktoré sa pre neho stalo domovom, mu ukázalo mnohé zvyky a tradície. Hýllovi bezproblémovo otvorili dvere svojich domovov, pričom on sám rešpektoval kultúru a zvyky, vrátane nosenia šatku ako vyžaduje perzská etiketa. Pozornosti sa mu dostalo nielen preto, že sa stal hráčom, ale aj pre jeho ochotu prijať miestne návyky.
Anektóty z futbalového života
Spomienky na iRán sa prelínajú aj s futbalovými zážitkami. Hýll hovorí o tom, ako sa často zápasy organizovali v čase modlitieb, čo ho naučilo rešpektovať miestne zvyky. Športové zážitky sú pre neho nezmazateľnou súčasťou života. Pripomína si aj krásu Bazáru, ktorý mu otvoril dvere do starej kultúry a histórie. „Bol som uchvátený architektúrou a atmosférou, ktoré tam panujú,“ dodáva.
Budúcnosť a želania
Hoci Hýll už dvadsať rokov nezažil Irán na vlastné oči, spomienky sú mu veľmi blízke. Jeho plán, opäť navštíviť krajinu, v ktorej prežil nezabudnuteľné chvíle, stále žije. „Dúfam, že sa tam raz vrátim. Všetko sa vyvíja a ja verím v lepšie časy,“ uzatvára Hýll s nádejou.
